Rozhovor s pianistom po úžasnom koncerte v Banskej Štiavnici
Objavila som ho náhodne online, vypočula si (ne)pár skladieb, ktoré sa mi stali návykovými na prvý posluch a keď sa mi naskytla príležitosť na rozhovor po koncerte v Banskej Štiavnici, neváhala som ani minútu. Klavírny virtuóz Jozef Hollý je totiž Maestro predvádzajúci skutočne majstrovské klavírne umenie, ktoré nenechá ľahostajným snáď nikoho.
Keď vstúpil do štiavnickej sály, v ktorej sa už pred koncertom dalo vzrušenie krájať, dav zaburácal a predstavenie začalo. Atmosféra gradovala a prídavky nestačili :o). A bolo aj prekvapenie v podobe dravca z jeho klipu lietajúceho ponad hlavy publika. Bol to neopísateľný zážitok plný pozitívnych zimomriavok, ktorý by ste si mali dopriať aj vy, pokiaľ vás moderná klasika oslovila. Čo mi tento charizmatický pianista prezradil o sebe, svojej tvorbe a živote, vám prinášam z prvého pera :o).
Rozhodnutie preraziť v klasickej hudbe na Slovensku určite nie je jednoduché. Čo Vás viedlo k tomuto kroku?
„Vyštudoval som klasiku, to je pravda, no v súčasnosti nehrávam len tú. V mojej tvorbe ide o spojitosť medzi rôznymi žánrami, a preto si v nej každý poslucháč môže nájsť to svoje.
Čo sa týka môjho pôsobenia, po zbieraní skúseností v USA ma oslovila poľská manažérka jedného z ich najväčších rádií, takže takým prestupovým mostíkom medzi Amerikou a Slovenskom bolo práve Poľsko. Odtiaľ už bolo domov len na skok a nakoľko tam to fungovalo a domov ma to stále ťahalo, povedal som si, že to vyskúšam. V podstate Piano show ako taká sa zrodila a začal som ju prezentovať práve počas mojej poľskej spolupráce. Odtiaľ som s ňou prišiel na Slovensko.“
- Hrali ste v prievidzskej kapele, v kúpeľných mestách, na lodiach… Ktoré miesto Vám bolo najbližšie a prečo?
„Učaroval mi švajčiarsky Luzern, pekne situované, kultivované mestečko na jednej strane s množstvom hotelov s klaviristami, kapelami a vystúpeniami, na strane druhej sálajúce až neuveriteľný pokoj a pohodu. Hrával som tam takzvané Tea time komorné vystúpenia.
V USA som si vychutnal New Orleans, kolísku džezu. Je to úžasné mesto s lokálnymi klubmi na vysokej úrovni. Ale samozrejme aj mnohé ďalšie miesta mi poskytli množstvo skúseností, ktoré teraz zužitkúvam.“
- V akom prostredí najradšej hrávate dnes, keď už máte iné skúsenosti ako na začiatku?
„Kedysi som rád robil klubové koncerty a to mi zostalo až dodnes. Hoci momentálne ma oslovujú čoraz väčšie priestory, kde sa zmestí viac ľudí a dajú sa robiť väčšie projekty. Kľudne si viem predstaviť hrať napríklad s 80 – 100-členným orchestrom na štýl Hansa Zimmera či absolvovať veľké open air koncerty. Na Slovensku sa žiaľ projekty tohto rozsahu rodia dosť ťažko práve kvôli jeho veľkosti.“
- Ako vnímate dnešné publikum? Vyzná sa v hudbe a dokáže ju precítiť a oceniť?
„Precítiť ju jednoznačne dokáže. Čo sa týka prehľadu, tu skôr prevláda prehľad vo filmovej a modernejšej hudbe a mierne absentuje klasika, ale publikum v drvivej väčšine reaguje na moje vystúpenia veľmi pozitívne.“
- Pociťujete rozdiel medzi slovenským a zahraničným publikom? Ak áno, v čom?
„Veľký rozdiel nebadám. Reakcie sú väčšinou podobné, ľudia si moju hudbu užívajú a nakoľko ide o rôznorodý repertoár, každý si v ňom dokáže nájsť, čo sa mu páči. Na Slovensku som v podstate zhruba 7 rokov a mierny posun možno pociťujem vo vývoji publika. Kým zo začiatku zavážili rýchle, energické skladby, na ktorých je Piano show v podstate postavená aj dnes, rokmi ľudia intenzívnejšie vnímajú a pekne reagujú aj na pomalé, emočné kompozície, čo ma veľmi teší. Možno sa to nezdá, no aj ja mám rád aj takéto. :o) Hoci odohrať celý koncert vo vysokom tempe mi nerobí problém, predsa len, toto je akési vyváženie. Pre publikum, aj pre mňa.“
- Skladby, ktoré prezentujete, sú Vaším vlastným dielom, nejde o čisté prevedenie klasikov, vždy to obsahuje aj Váš osobný prínos. Toto je snáď na tom celom ešte vzrušujúcejšie. Kedy vo Vás skrsla myšlienka takejto tvorby a prečo vlastne?
„Celé to v podstate spočíva v mojej energii. Už na konzervatóriu som vedel, že to nebude čisto klasika, pri ktorej chcem skončiť, že do nej musím pridať niečo svoje. No určite nie nasilu, ale prirodzene. Vždy ma bavilo prerábať či upravovať skladby a filmovú hudbu. Nakoľko zo začiatku som v zahraničí hrával skutočne všeličo – od džezu, cez evergreeny, muzikály, opery…postupne som nadobudol pocit, že je toho priveľa a musím si v sebe upratať. Tak som začal triediť a sústrediť sa na to, čo ma baví. Pospájal som to do jedného celku, pridal kúsok seba a vznikla Piano show. Takéto prevedenie som pred tým u nikoho nepočul, tak mi to prišlo originálne a autentické zároveň.“
- Prerábať skladby je do určitej miery aj riziko, nakoľko ľudia nemusia prijať novú verziu, keď si už na istú zvykli.
„Určite áno, no mne to aj napriek tomu nedá. Baví ma dávať do hudby čosi svoje, som tým sám sebou, je to jednoducho môj spôsob prejavu. Idem do toho vždy s tým, že buď to prijmú alebo nie :o). Inak by to nebolo autentické. A možno práve vďaka tomu ľudia reagujú ako reagujú. Pozitívne :o).“
A ešte sme zďaleka neskončili :o). Pokračovanie rozhovoru uverejníme čoskoro.
